Sliz, sliz bol všade.

V mojich teniskách, trenkách, vlasoch, kalašniku, dokonca aj mojom jednookom hadovi. Smrad páchal genocídu na mojich čuchový bunkách a mal som pocit že ten puch už zo seba nikdy v živote nedostanem dole. Konzistencia tej slizkej hmoty pripomínajúcej smradom i farbou mužské sperma bola príliš silná a sám som sa nevedel z nej vymaniť. Postupne sa ma začal zmocňovať strach a klaustrofobické paranoje. Kričal som o pomoc ale nik neprichádzal, bohvie aký osud postihol Sašu keď mi neprichádzala na pomoc. Po pár hodinách už som mal v gaťách dosť nasrané, cítil som ako mi koža mokvavie pod návalom želatíny.

Z čistej zúfalosti som si začal spievať pesničku čo som počul v rozprávke My Little Pony : Friendship is Magic. V nej spieva poník Pinkie Pie uprostred strašidelného lesa „No Fear“ pesničku čo ju naučila jej babka resp. stará kobyla. V nej sa spieva že stačí sa vzoprieť a zasmiať tomu z čoho máme strach a fóbia sa sama od seba rozplynie. Tak som sa začal smiať v nádeji že mi sliz zázračne zíde z tela dole a ja znova budem môcť behať ako len slávny slovinský futbalista Alex Kokot. Ale márne, mohol som sa smiať ako zmyslov zbavený, bál som sa ako cigáň na úrade práce. Nakoniec si ma podmanilo bezvedomie a zostal som tam bezvládne nalepený na stene, na Ježiša.

Posledná vec čo si pamätám tesne pred omdlením je rýchlo pohybujúci sa tieň niekde pri východe z ...bohvie vlastne z kadiaľ. Našťastie to nebolo to čo som si myslel (manbearpig) ,ale bola to Saša. Vykresala ma zo slizu a odvliekla do auta. Z celého si pamätám len jej hysterický plač, jazdu autom a 3 hodinové oživovanie na posteli v nejakom chátrajúcom domčeku. Keď som sa prebral, bol som nahý až na ponožky a čisté trenky. Moja obetavá záchrankyňa spala vedľa mňa, bolo vidieť že jej to moje oživovanie zobralo aj to málo síl čo mala. Zostal som ležať so zatvorenými očami keď zrazu počujem ako niekto štartuje naše auto. Nechápem z kadiaľ som nabral toľko síl na okamžitý šprint von z domu, arabskú presnosť pri hádzaní kameňov na pohybujúci sa ciel a mocný pičung. Od toho týpka zaznelo len „Sorry kámo!“ a auto s našimi zásobami bolo fuč.

Zostali nám len krv, sliz a slzy.

„Čo budeme teraz robiť....ako máme prežiť v tomto pekle bez ničoho, ten chrapúň nám zobral všetko... ÚPLNE VŠETKO!!!“ rozčulovala sa Saša.

„Upokoj sa, dačo vymyslíme...“ snažil som sa ju upokojiť ale ona rageovala ďalej.

„VYMYSLÍME??? Tebe ten sliz musel riadne natiecť do mozgu...čo chceš preboha vymýšlať, sme na okraji čomu ľudia, pokým chodili po tejto zemi, nie plazili, krívali a žrali sa navzájom, hovorili mesto, ktoré je až si si nevšimol totálne na sračky a pred chvíľou ťa takmer zožral kokotne velký slimák !!! .... „Ale...“ namietol som, no smršť pokračovala ďalej

„Čo ale?? Nemáme vodu, jesť, nemáme AUTO, šaty, trávu...kurva nemáme ani zbrane, jedine tuto glock s 3 nábojmi....“ vytiahla ho spoza opasku a hodila na posteľ.

Chytila sa za vlasy a oprela sa čelom o stenu. Chvíľu bola tak opretá, ja som len ticho sedel na posteli a civel na pištoľ, no potom sa obrátila ku mne a s odhodlaným výrazom na tvári povedala:

„Skončíme to.“

„Čo? To myslíš ako...“

„Áno, pochopil si ma správne...úprimne ma to už nebaví, čakať na smrť ako taká krava pred porážkou, takto to budeme mať rýchle, obaja.“

„Nie.“

„Nie?!“

„No proste One does not simply kill himself and his girl!“ postavil som sa z postele so zbraňou v ruke

„čo keď 10 minút po tom ako sa zabijeme tu preletí helikoptéra, prejdú nejaký iný ľudia, pristanú mimozemšťania alebo čo ja viem čo...nemôžeme sa len tak lacno vzdať!“

Nastalo ticho.

Saša sa začala prechádzať po dome ako keby dačo hľadala...a našla to.

„DESAŤ MINÚT! a ani o sekundu na viac nebudem na tejto skurvenej planéte dýchať!“ zakričala a tresla hodiny na stôl.

„ Je presne päť hodín, päť desať ma buď zastrelíš, alebo sa na teba vrhnem zoberiem ti zbraň a zabijem oboch a nech ta ani nenapadne teraz vyhadzovať náboje von oknom lebo prídeš aj o tých spásonosných posledných 10 minút svojho života.“

Absolútne som nevedel ako zareagovať, len som si znova sadol na posteľ, zaistil pištoľ a hodil ju pred Sašu, ktorá bola opretá o uprášený radiátor.

„Takže súhlasíš?“ spýtala sa potichu popritom berúc zbraň z podlahy.

„10 minút a potom kludne môžeš mojím mozgom vymaľovať tú odpornú stenu čo je za mnou.“ Zamrmlal som unavene.

Po tom ako mi dala 10 minútové ultimátum som pochopil že stratila kompletne nádej a rečičky o záchrane, ktorým som ani sám neveril, ju nepresvedčia o tom že by sme mali pokračovať v tomto ďalej. Ako rozprávala o smrti, oči v ktorých kedysi horel plameň života, boli teraz ľadové ako winterfreshky. Už nebola ako prvá žuvačka z balíka airwavesiek, čerstvá, svieža a život vzbudzujúca, ale nie len ona, obaja sme zostali ako vyžuvané orbitky rozšliapané na chodníku a v neposlednom rade, bola to žena a keď si tá dupne tak s ňou nepohne ani stádo volov.

Sadla si pri mňa na posteľ, položila mi hlavu na plece chytila mi ruku a pozerali sme spoločne na sekundovú ručičku ako sa s tikaním prechádza po ciferníku. Každou sekundou mi zovieralo žalúdok a do kútikov očí sa mi začali tlačiť slzy no držal som ich na uzde, predsa sa nerozrevem prvý. Každým úderom sekundovky som si prial aby tie hodiny boli digitálne lebo každá sekunda mi prikopla nejakú spomienku zo života a než som sa nazdal valili sa ďalšie a ďalšie výjavy z minulosti.

17:07

„Pamätáš si ako som ťa našiel vtedy u vás doma keď sa začalo toto všetko?“ začal som s takmer až veselým tónom v hlase.

„Keď si ma odokryl a v ruke si držal krvavú sekeru? Áno velice dobre si to pamätám, to som sa skoro posrala,“ povedala s úsmevom „prečo sa pýtaš?“

„ Rozmýšlam nad tým kde by som skončil keby ťa tam vtedy zabijem, asi by som tu takto nesedel a nechystal si vpáliť guľku do hlavy v nasledujúcich 2 minútach“ odpovedal som zo smiechom.

„Debil“ a rozosmiala sa aj ona.

„To bude posledné čo od teba budem počuť? Ahahaha no ty si teda milá“ začal som sa rehotať ako pomätený.

„ Ty si fakt retard“ zasmiala cez slzy sa a odistila glocka.

17:09

„No dobre, nik neprišiel, môžeme ísť na to“ povedala a snažila sa potlačiť plač, čo mala na krajíčku celých 10 minút.

„Počkaj, počkaj máme ešte 30 sekúnd....20....15.....čo to kurva...?“

Ozval sa rachot jak sviňa, nábytok sa začal triasť, hodiny spadli na zem a rozbili sa. Potom som zazrel obrovskú žeravú guľu rútiacu sa k zemi závratnou rýchlosťou.

„To nevyzerá na raketu! Pod sa pozrieť!“

Saša pricupitala k oknu a chytila ma okolo pása ako keby chce vytlačiť obrovské bambíno.

„ Pozri na to ono to spomaľuje...MIR už spadol dávno však?“

„Zavri hubu Dušo, aj tak ti cez ten rachot nič nerozumiem“

Ohnivá guľa začala spomaľovať a tak aj odkývať svoj mechanický charakter. Spomaľovala až sa nakoniec s ľahkosťou zastavila pár metrov nad zemou ale rozvírený prach a dym zakryl výhľad.

„ Pome to okuknúť, však si chcela pred minútou zomrieť, máš už jedno čo ťa zabije nie?“ zavelil som sa prehodil si návlečku od paplóna okolo seba a vyzeral som ako nejaký prorok zo starého zákona. Saša nenamietala a tak sme s nemým úžasom išli ruka v ruke k záhadnej levitujúcej gule. Nebola ďaleko, možno sto - dvesto metrov od domu v ktorom sme sa chceli jeden druhého zastreliť. Guľa mohla mať priemer dvestopäťdesiat metrov, plus mínus nejaké drobné, ale nejakým spôsobom sa nedotýkala zeme len bolo z nej počuť taký zvuk ako keď je niekde v izbe schovaný zapatý vybrátor. Po plášti mala divné symboly, pripomínajúce mix starovekých kultúr od sumérskej až po aztécku. Zrazu sa otvoril na nej guľovitý otvor a vyleteli z neho 2 postavy veľmi podobné človeku. Chvíľu si nás ako keby z výšky premeriavali potom ku nám zostúpili a neboli o nič vyšší než ja. Na sebe mali nejaké biele ochranné obleky, do tváre im vidieť nebolo. Saša mi stisla ruku a naznačila aby som si nachystal glock ale pohľadom na obrovskú levitujúcu guľu a grimasou ala „dumb bitch“ som jej dal dosť najavo čo si o jej pláne myslím. Humanoid v bielom obleku si „vypol“ ochranný priezor svojho skafandru čím mu bolo vidieť do tváre, ale stáleho ho ochraňovala ďalšia priezračná vrstva. Na prekvapenie, vyzeral ako nejaký árijec. Vystrel ruku ako my robíme pri podávaní rúk a ja som mu ju podal. Ucítil som pichnutie do všetkých končekov prstov. Pustil mi ju a na predlaktí sa mi zjavil hologram zrejme popisujúci môj fyzický stav. To isté spravil aj so Sašou , no len ona mu zanadávala do ticho do kokotov. Árijec sa popritom pousmial čo bolo troška strašidelné a potom k nám prehovoril.

„Dobrý deň...“

„Ty kokot on rozpráva po slovensky...“ vypadlo zo mňa.

Krása, prvý kontakt s mimozemskou civilizáciou a ja ho oslovým ako nejakého drážovského cigáňa. „Prepáčte mi,...uhm...kto ste?“

„Chcel som sa k tomu dostať ale prerušili ste ma ako....všetci pred vami.“

„Prepáčte fakt, mrzí ma to, pred nami? Čo ?..čo?..“

„ Isto ste zmetený tak vám to teda vysvetlím“ pokračoval árijec s kludnou tvárou.

„ My sme En, civilizácia zo súhvezdia ktoré nazývate Orion, solárneho systému hviezdy Rigel. Ale v galaxii sa pohybuje aj iná, temná civilizácia, volajú sa Egy a pochádzajú zo súhvezdia raka. S nimi sme vo vojne už dlhé stáročia a vašu planétu už niekoľko krát použili ako vy hovoríte, pokusného králika. Ako vidíte sme si telesnou stavbou tela dosť podobný a oni skúšali na vás vírus ktorý dokáže vyhubiť planéty. Po prvý krát na vás skúšali mor, ale ten sa im nezdal moc rýchli, nasledovala španielska chrípka no a teraz toto, ale asi sa im to vymklo z pod kontroly.“

„uhm...Okay....a čo bude teraz?“ odpovedal som zmetene lebo práve mi v hlave prebiehal mindfuck intergalaktických rozmerov.

„Teraz vás zoberieme ako ostatných ľudí z rôznych kútov sveta na našu planétu a poskytneme vám útočisko, nebojte sa politikov neberieme, naša loď bola pričlenená k vašej republike, ich sme brali ako prvých ale za tisícročia vývoja a budovania našej civilizácie sme sa naučili rozoznávať škodlivých ľudí.“

„ To sme velice radi“ odpovedali sme naraz.

„Kapten, fienden vid horisonten!“ zakričal En čo sa celú dobu vznášal vo vzduchu a ukázal smerom k mestu. Valili sa na nás z desiatky zombiekov. Ten čo s nami hovoril dačo zakričal a vznášajúci sa chlapík vypálil z ruky ako iron man energetický náboj a jednou rozmetal desiatky z nich. Začali padať kúsky obhorených tiel všade naokolo a árijec nás rýchlo schmatol za plecia a vyniesol na loď za kým druhý ho kryl paľbou z jeho energetickej zbrane a trhal masy zombiekov na hadry. Interiér lode bol nepopísatelný. Odviedol nás do dekontaminačnej miestnosti, dali nám ich šaty a jedlo no pripadal som si ako v mass efekte. Po jedle a krátkom rozhovore o tajomstvách vesmíru s jedným členom posádky sme so Sašou zaľahli do svojich kajút. Ako nás pripravovali na kryospánok Saša vykukla so svojej komory a povedala:

„Ďakujem ti Dušo, to už je druhý krát čo si my zachránil život, keď tam príjdeme dostaneš handjob.“

THE END

                           

Prístupov 6507

Kvalita článku