„Všetci civilisti sú už preč?“

„Áno veliteľ.“

„Dobre, obrana je už na miestach?“

 

„Domobrana sa sformovala na Klokočine, miestny neonacisti a metláci sa pridali a stoja bok po boku pripravený položiť život za svoju štvrť, armáda rozdala nejaké zbrane a rozmiestnila sa v Mlynárciach a v Starom meste pri okrajoch rieky, budú kryť krídlo domobrane. Naši bratia sa rozostavili po línií v srdci mesta pripravený kryť ústup vojska a domobrany. Mosty sú podmínované, sabotéri nastražili IED po celom Zobore, čakajú na rozkaz sa stiahnuť a .... hlavica je na mieste.“

„Hlavica.“ povedal ticho veliteľ a zahladil sa na tiché mesto zaliateho lúčmi zapadajúceho slnka .

„Dúfam že k tomu sa nebudeme musieť uchýliť, ak áno Celestia nám odpusť.“

„Veliteľ, viete ale....?“  spýtal sa zarmútene kapitán so skloneným zrakom.

„Ja viem kapitán...Ja viem. Proti takejto presile nepomôžu ani elementy harmónie. Ale my musíme proste vydržať. Áno je nás málo, ale máme výhodu, my sme tu doma. Poznáme to tu a donútime ich zaplatiť krvou a kebabom za každý centimeter, ktorý nám budú chcieť zabrať. I keď  je to proti našej viere, nesmieme dopustiť aby naše sídlo, náš domov,postihol rovnaký osud celý ostatok Európy. Aby zostalo vyplienené, osrané, ošťané to tu radšej vyhodím z tými opicami do vzduchu. Tu nastane odpor, tu ich zlomíme a zastavíme. Toto bude ďalšia Viedeň z roku 1683. Potom prídu posily a vytlačíme ich preč. Prídu, musia prísť! Z Luninej  republiky alebo či už bratia z Applejakovho rádu, všetci sľúbili pomoc a kde sú teraz? Buď bude mesto naše alebo nikoho! “ tresol dlaňami do stole až z neho popadali Pinkie Pie figúrky.

 

„PANE! VELITEĽ!  NEPRIATEĽ NA DOHLAD!“ zareval  pozorovateľ z kostolnej veže.

„Koľko ich je?“

„Asi...asi 4 pickupy, jedno čierne SUV a je na nich...biela vlajka, žeby to boli vyjednávači?“

„Každopádne obvolaj jednotky na líniách nech po nich nestrielajú, možno s nimi dačo rozumné vyjednáme.“ Zahlásil veliteľ a šiel sa pripraviť na nečakanú návštevu.

 

Za hodinu už kráčal  islamský posol v sprievode dvadsiatich ozbrojencov po hradnom nádvorí nitrianskeho hradu.  Posol mal na sebe dlhé čierne háby s bielym lemom na rukávoch a tvár mu zdobila upravená čierna brada. Obzeral si okolie s úsmevom a dačo šepkal jednému chlapovi z ochranky. Sprievod bol vyzbrojený prevažne samopalmi rôzneho druhu a všetci boli zahalený buď v šatkách alebo kuklách, jedine posol mal odhalenú tvár.  Po krátkom tichom rozhovore zrejme so šéfom sprievodu sa vydal  ráznym krokom k veliteľovi obrany mesta, vodcovi Equestrického rádu a hlavne bratovy Dušanovi S. inak zvanom aj ako Commander Hurricane.

„Salam aleykom, ,moje meno je Aladeen a prichádzam v miery vám predložiť zopár návrhov,“ pozdravil sa posol a pokračoval s úsmevom ďalej „mimochodom, veľmi pekné mesto, určite je aj vo vašom záujme aby sa  jeho krása zachovala,však?“

 

„Samozrejme“ odvetil pokojne veliteľ  „s akým návrhom ste prišli, až sem, do srdca nášho bratstva?“

„Ó áno, takmer som zabudol, Bronies, Equestrický rád je to tak?“ podotkol posmešne posol.

„Presne ako hovoríš,“  znova s kľudom  odvetil Hurricane. „tak aké sú vaše návrhy?“

Aladeen si odkašlal a spustil.

„Veliteľ Hurricane, ako istotne viete, Európa pomaly ale isto je v našich rukách, každú krajinu sme si podrobili bez sebemenších problémov. A ako každý rozpínajúci sa národ potrebujeme aj viac životného priestoru. Zem za nami už nám nemá poriadne čo ponúknuť a je nezaujímavá preto by sme radi a hlavne nenásilne prevzali kontrolu nad vaším územím tak isto ako aj nad určitým množstvom majetku od ľudu. Samozrejme touto dohodou získate slobodu pre seba a svojich ľudí a budete môcť odísť z mesta preč. Ak nám toto umožníte bez akýchkoľvek problémov vaši ľudia a mesto bude ušetrené od drancovania.  Zoberieme si ale určite ešte  zopár stovák otrokov podľa nášho výberu. Najmocnejšie krajiny sme rozdupali pod našimi sandálmi. Tí čo sa nám vzopreli a prežili si dodnes prajú aby radšej vtedy zomreli smrťou prašivého psa. Armády sa vzdávali lebo už nemali po nás čo strieľať alebo sa báli podobného osudu aký postihol odporcov Islámu. Nikto nás nedokáže zastaviť. Sme ako nikdy nekončiaci roj ôs...takže buď sa vzdáte a odídete alebo toto mesto a jeho okolie sa premení na peklo na zemi.“

Commander Hurricane zmraštil obočie a zahľadel sa na kostolnú vežu a v zapätí späť na moslimského posla.

„Neprípustné.“ Riekol  napokon a zároveň dal signál ľavou rukou. Posol sa len stihol nechápavo zatváriť a už mužovi z telesnej stráže stojacemu pár metrov od neho cez oko preletela guľka z ostrelovačky. Podobný osud postihol celú jeho ochranku. Nestihli ani zareagovať.

Hurricane podišiel k spotenému poslovi chytil ho za plece, pozrel mu do očí a povedal:

„Odkáž svojim ľudom, že TU nájdu len ponies a smrť, naša kapitulácia nepripadá do úvahy, radšej tu do jedného pokapeme než vám to tu nechať a teraz padaj porozprávať svojim čo si tu videl, určite ťa nedočkavo očakávajú.“

 

Za pár minút už posol uháňal čo to dalo k svojim. Medzitým Commander vydal rozkaz aby mŕtvym odsekli hlavy a napichli ich na koly a rozmiestnili ich okolo mesta tak aby boli dobre viditeľné aj z diaľky.

„To ich nasere.“ podotkol opatrne kapitán.

„Nech....“ odvrkol veliteľ „aspoň uvidia že tu ich nečaká nijaká milosť, len krutá smrť.“

„Pošli ešte chlapov aby zozbierali zásoby potravín a potrebných vecí a taktiež prikáž postavať palisády okolo župného domu a starého mesta.“

„Oki douki loki“ odvetil kapitán a pobral sa plniť zadané rozkazi.    

„A ponáhľajte sa s tým, do bitky nám zostáva len pár dní, so šťastím možno  až 3.“ 

 

KONIEC DRUHEJ ČASTI (čítaj hlasom Richarda Stankeho)

 

 

 

 

Prístupov 4060

Kvalita článku